Dvacku za dvacku

Garfild

Nadřazená kategorie: HCM - Hypertrofická kardiomyopatie

Kategorie: HCM: Vaše příběhy

Zobrazeno: 8893

Volám sa Garfild Tomaščik- Bekeš, som perzsky kocúrik, a všetci ma volali Garušik
Narodil som sa 17.8.2005 – do nebíčka som odletel 10.10.2012

Kúpili - adoptovali sme si ho koncom novembra 2005, ako naše prvé mačiatko. Prvé problémy začali po kastrácii v 9. mesiacoch. Veľmi ťažko sa prebúdzal z narkózy, niekoľko dni bol bezvládny, a vet bol u nás doma ho kontrolovať. Verte, že som sto krát oľutovala jeho kastráciu. Po mesiaci sme šli na kontrolu, a zistili mu HCM. To, že to bolo HCM som zistila až po niekoľkých rokoch. Mne bolo povedané, že ma problémy so srdiečkom, aby sme si nekupovali ďalšiu mačičku k nemu, a šetrili ho čo najviac. Samozrejme počúvli sme.
Cele roky sme chodili na kontroly so srdiečkom, s ockami. Mal aj herpesy na očkách, ale brali sme to ako súčasť života, a užívali si jeho prítomnosť.

Minulý rok 2012 sa jeho zdravotný stav zrazu zhoršil. Napadla ho na dvore nejaká mačička, a dostal infekciu. Utekali sme po incidente okamžite na veterinu, kde ho zle diagnostikovali, a o dva dni už s nim bolo veľmi zle. Navštívili sme troch veterinárov, kým mu vedeli pomôcť. Nedávali mu kvôli srdiečku žiadnu nadej, až na jednej klinike pri Bratislave mu pomohli. Keď náš posledný veterinár telefonoval našej predchádzajúcej vetke, ktorá mu robila sono a všetky vyšetrenia pred rokmi, ohľadom diagnózy srdiečka, bolo jemu aj mne povedané, že ma HCM, a že urobí všetko aby prežil. Ale veľkú nadej mu nedával, a povedal nám, že môžeme byt radi, že sa dožil tak vysokého veku. Vlastne do vtedy som o HCM ani netušila, a nič o ňom nevedela.

Infekciu mu vyliečili, ale začali problémy so zavodňovaním, zlyhávaním srdiečka. Trvalo to tri mesiace. Denne kontroly na klinike, injekcie, odvodňovanie, röntgeny, sono. Stav sa mu stále po odvodnení na klinike zlepšil na par dni..ale ... voda sa vždy vrátila, dusil sa.
Stále sme dúfali, že to prejde, že lieky na srdiečko opäť zaberú, a aj lieky na odvodnenie ho udržia pri živote. Keď už to cele trvalo viac ako 2 mesiace, modlila som sa, aby mu bolo dobre, a ak Boh si ho chce vziať k sebe, nech si ho vezme, aby sa už netrápil. Aj sme začali rozmýšľať o humánnom uspaní, ale v kútiku duše som stále verila, že bude žiť....

Ráno sme opäť boli na kontrole, a večer sme utekali na kliniku zas. Musím pochváliť lekárov, čakali nás aj po ordinačných hodinách, nasadili ho na kyslík a snažili sa ho udržať pri živote. Garušik už nevládal...on už nechcel...chcela som to len ja...hrozne...BOLA SOM SEBEC!... voda mu úplne zaliala pľúca a.... šiel do nebíčka.

Klinika bola 50km od nášho bydliska. Posledný večer, ten čas v aute a bol krutý pre nás, a trval nekonečne dlho...
Vydržali sme to necelý mesiac bez neho. Byt bol neskutočne prázdny, ale dnes už opäť mame mačiatka, a pre istotu dve.

Ďakujeme Garušikovi, že nás naučil milovať mačky!!!!!